Hra ako zrkadlo detských emócií
Poznáte ten pocit, keď sa Vaše dieťa vráti zo škôlky a na otázku „Ako bolo?“ odpovie len stručne: „Dobre.“ A tým rozhovor končí. Vy by ste však tak veľmi chceli vedieť viac. Má v škôlke kamarátov? Je tam šťastné? Rozumie si s pani učiteľkou? Necíti sa osamelo alebo zmätene? Deti, najmä v predškolskom veku, často nedokážu pomenovať, čo prežívajú. Alebo svoje pocity ani nechcú verbalizovať – nie preto, že by Vám nechceli povedať pravdu, ale preto, že ešte len hľadajú jazyk, ktorým by svoje vnútro vyjadrili.
Práve hra môže byť tým jazykom. A Vy sa môžete stať vnímavým poslucháčom.
Prečo sa dieťa cez hru odhaľuje?
Deti vnímajú svet cez zážitky, emócie a predstavivosť. Ich každodenná realita sa prelína s fantáziou, a to platí aj pre hru. Keď sa hrajú s postavičkami, bábikami, plyšákmi alebo figúrkami, často im nevedomky dávajú vlastné emócie, prežité situácie či vnútorné konflikty. Hra sa tak stáva zrkadlom ich vnútorného sveta.
Ak máte pocit, že Vaše dieťa o sebe veľa nerozpráva, skúste ho pozorovať, keď sa hrá. A ešte lepšie – pridajte sa do hry.
Ako na to: praktický postup
Vyhraďte si pokojný čas, sadnite si spolu na zem a vytiahnite obľúbené figúrky, bábiky alebo plyšákov. Môžu to byť zvieratká, LEGO postavičky, magnetické postavy alebo čokoľvek, čo má Vaše dieťa rado. Povedzte napríklad:
„Poďme sa zahrať na škôlku. Kto bude pani učiteľka? A kto budeš ty? A kto sú tvoji kamaráti?“
Nechajte dieťa, aby sa samo rozhodlo, kto bude kto. Sledujte, ako sa postavičky správajú, čo hovoria, ako sa medzi sebou rozprávajú. Práve tam sa môže ukrývať viac, než by ste čakali.
Reakcie, ktoré stoja za pozornosť
1. Odmietnutie alebo ignorovanie niektorej postavy
- Ak napríklad Vaše dieťa pri hre úplne vynechá určitú postavičku alebo ňou opakovane pohŕdavo hádže, môže to naznačovať napätie vo vzťahu so skutočným dieťaťom v škôlke. Možno ho niekto ignoruje, vylučuje zo skupiny alebo mu ubližuje.
- Skúste sa opýtať: „Prečo sa táto postavička nechce hrať s ostatnými?“ alebo „Ako sa cíti, keď ju nikto nepozve k stolu?“
2. Veľmi dominantná postavička, ktorá všetkým rozkazuje
- Ak sa v hre objaví postava, ktorá všetko ovláda, kričí, prikazuje, môže ísť o reflexiu autority – napríklad učiteľky, staršieho dieťaťa alebo aj rodiča. Dieťa tým môže vyjadrovať, ako vníma moc a kontrolu.
- Spýtajte sa: „A čo robia ostatní, keď im stále rozkazuje? Páči sa im to?“
3. Opakovanie konfliktov alebo smutných situácií
- Ak sa dej hry točí okolo hádok, plaču, odlúčenia, pádu alebo trestu, môže to byť signál, že dieťa niečo trápi. Deti opakujú prostredníctvom hry to, čo ešte spracúvajú – pozitívne aj negatívne zážitky.
- Opýtajte sa jemne: „Už sa to niekedy stalo v škôlke?“ alebo „Ako sa cítila tá postavička, keď bola sama?“
4. Harmónia, spolupráca a smiech
- Ak sa postavičky objímajú, spolu stavajú dom alebo si pomáhajú, je to krásny signál, že Vaše dieťa vníma svoje prostredie ako bezpečné a priateľské. Možno si práve našlo blízkeho kamaráta alebo zažilo niečo príjemné.
- Vtedy sa môžete prirodzene opýtať: „Je aj v škôlke niekto, s kým sa rád hráš takto?“
Hra neklame, ale ani netreba tlačiť
Dôležité je nezasahovať do hry príliš. Nehodnoťte, neponúkajte riešenia. Buďte len vnímavý pozorovateľ a citlivý spoluhráč. Ak dieťa nechce o hre hovoriť, rešpektujte to. Často stačí byť prítomná a dieťa samo ukáže, čo potrebuje vyjadriť.
A pamätajte – aj keď sa zdá, že sa „len hráte“, robíte niečo nesmierne dôležité. Dávate dieťaťu možnosť vyjadriť sa spôsobom, ktorému rozumie. A to je v tomto veku ten najautentickejší spôsob komunikácie.
Tip na záver: pripravte si hrací kútik na rozhovory
Ak budete mať v obývačke alebo v detskej izbe malý priestor s figúrkami, zvieratkami a jednoduchými doplnkami (domček, stôl, autíčko, posteľ), vytvoríte pre dieťa priestor, kde sa hra stane prirodzenou súčasťou dňa. A rozhovory? Tie sa začnú odohrávať samé, bez otázok typu: „No povedz mi, ako bolo.“